Huculský kôň

Pridané 8. 1. 2025 do kanála náš blog

Dnes sa pozrieme pod pokrievku huculských koní. Čo je pre nich charakteristické a ako sa o ne správne starať?

Huculskí kone hrajú veľmi cennú úlohu pre kultúrne dedičstvo Európy. Chovatelia musia zachovať špecifické vlastnosti huculov a musia zaručiť, že toto zvláštne plemeno bude môcť byť použité budúcimi generáciami.

Charakteristika plemena

Huculský kôň je silné, vytrvalé a isté plemeno malých koní, ktoré sa perfektne hodia na vonkajší chov. Huculi sú ohrozeným druhom. Hucul ako potomok Tarpana je pokojný, vytrvalý horský kôň s dobrým inštinktom, a preto je vhodný aj pre nie príliš skúsených jazdcov. Je veľmi dobre vyvážený, nie je náchylný k úteku, je si veľmi istý v ťažkom teréne. Huculskí kone sa ľahko kŕmia a správajú najlepšie v otvorenom ustajnení.

Svojím prízemným charakterom, učenlivosťou a prispôsobivosťou sú vhodní na hipoterapiu aj výborní partneri pre jazdenie a vozenie. Ich sfarbenie je väčšinou hnedé, šedohnedé alebo gaštanové. Typické znaky divokého koňa sú chrbtový pruh, pruhy na končatinách, ktoré sú všetky v chove žiaduce. Hucul je veľmi kompaktný, statný kôň s harmonickým chrbtom a šikmým zadkom. Chvost je nízko spojený, krk krátky a silný a ramená majú svalnaté a väčšinou strmé. Huculi majú výraznú, veľmi ušľachtilú suchú hlavu, nie príliš malé, ale tvrdé kopytá, ich výška nie je nijako veľká meria okolo 140-148 KVH, sú známi svojou silou v zadku kedy dokážu uviezť aj ťažšie bremená.

História plemena

Huculský kôň je najpriamejším potomkom európskeho divokého koňa tarpana – Equus ferus seu gmelini, ktorý bol rozšírený aj v strednej a západnej časti Európy už od začiatku nášho letopočtu. Postupné zmeny prostredia a neustále prenasledovanie najmä zo strany poľnohospodárskych osád spôsobili, že sa tarpan najprv stiahol do východnej a severnej časti kontinentu a neskôr viedol k jeho úplnému vymiznutiu. Posledná kobyla tarpana bola ulovená v stepiach južnej Ukrajiny v roku 1879.

Jedinými pozostatkami tarpana sú jedna celá kostra v Zoologickom múzeu Akadémie vied v Petrohrade a jedna lebka v Ústave morfológie Akadémie vied v Moskve. Až v polovici devätnásteho storočia sa o hucula začala viac zaujímať rakúsko-uhorská armáda. Keď sa zvláštna komisia ministerstva vojny dozvedela o zvláštnych vlastnostiach tohto koňa, predovšetkým o jeho odolnosti a dlhovekosti, bol v Luczine – dnešné Rumunsko, založený prvý huculský žrebčín, s 10 typickými huculskými kobylami. Po 1. svetovej vojne došlo v rámci vojnových odškodnení k rozdeleniu chovného stáda medzi novo vzniknuté víťazné krajiny – Československo, Poľsko a Rumunsko. Československo dostalo v roku 1922 celkom 33 chovných huculov. V Českej republike sa huculská farma s dlhoročnou tradíciou nachádza v Krkonošiach.

Uplatnenie plemena

Toto plemeno je u nás hojne využívané ako agroturistický kôň, je vhodný aj pre začínajúcich jazdcov. Pre jeho pokojnú povahu je využívaný aj na dosť obľúbené hipoterapie. Pre niekoho kto miluje dlhé túlanie prírodou aj ťažko prístupný terén je toto plemeno ideálne.

Hucul je obľúbený aj pre jeho dlhovekosť a odolnosť voči klimatickým podmienkam. Pri práci zo zeme sa skvele učí cirkusovým kúskom, je veľmi učenlivý. Vďaka svojej všestrannosti môže byť toto plemeno použité ako vynikajúci spoločník pre trekkingové túry.